AHOOOOJ

Po 30-tich rokoch

Bolo to len nedávno. Spomínate?

Štyri roky pred tým, ako vznikla táto fotografia, sme sa zišli na školskom dvore. Niektorí docestovali z ďaleka, iní z bližšia, poniektorí dobehli len tuto spoza rohu.  Aby sme sa na štyri roky stali spolužiakmi a na mnoho rokov priateľmi.

Pokukovali sme zvedavo po sebe, po učiteľoch, po škole.  Počiatočné rozpaky netrvali dlho. Ako sa na mladých ľudí patrí, svet bol pre nás gombička a hlavne náš.

A spomínate aj na to, ako sme na zemiakových brigádach bojovali o svoje hranice, vedrá a vrecia? Alebo na to, akí sme boli hrdí, že len naša trieda má premaľované lavice na zeleno a ako jediní sme si obliekali biele plášte a poctivo sa prezúvali? Či na to, keď sme spoločne vyrábali kolektívnu karnevalovú masku? Áno, šachovnicou sme boli a zožali sme úspech.  Nedá sa zabudnúť na prvý spoločný výlet so stanovaním v Slovenskom raji, na vinobranie v Somotore, na plavecký výcvik v Šafárikove a lyžiarsky v Čiernej hore, poznávanie Prahy a mnoho ďalších zážitkov, pri ktorých nebola núdza o zábavu i dobrodružstvo. Každý mal príležitosť prejaviť sa a veru ju aj patrične využil. Ako čas nezadržateľne beží, sme si začali vážnejšie uvedomovať, až keď sme ako už dospelí hľadeli na svojich dojatých  rodičov na našej stužkovej. A ešte vážnejšie hádam vtedy, keď sme si naposledy ako spolužiaci podávali ruky na rozlúčenie.

Niečo sme si však úprimne sľúbili. Niečo, čo pri každej rozlúčke potláča smútok. Sľúbili sme si, že sa každých päť rokov radi znovu stretneme, hoc len na krátko.

Však nielen pre sľub, ktorý sme si dali, ale hlavne pre možnosť príjemne stráviť čas s priateľmi, na ktorých sa nezabúda, verím, že sa ešte dlho, dlho, dlho budeme v čo najväčšom počte stretávať. A že tí, ktorí sa z nejakých dôvodov našich stretnutí nemôžu zúčastniť, dajú o sebe vedieť, ako sa majú, ako sa im darí a kde vo svete zakotvili.